Pekka Tahkola: Zimná údržba cyklotrás nie sú náklady, ale investícia

Zima je u nás pre mnohých bicyklovaniachtivých ľudí stále akýmsi strašiakom a pre samosprávy veľkým otáznikom. O tom, ako k zime pristupovať pozitívne, ale aj o konkrétnych opatreniach pri zimnej údržbe či o nových modeloch vo verejnej správe sa s nami rozprával viceprezident Winter Cycling Federation, Pekka Tahkola z fínskeho mesta Oulu.

Pekka Tahkola

Existuje ideálna teplota pre bicyklovanie?
Ani nie, záleží na tom, kde človek žije a čo má rád. Ja mám rád zimu, takže takých 30 stupňov je pre mňa dosť veľa. Napríklad v Španielsku niektorí ľudia hovoria, že je tam na bicyklovanie príliš teplo. No ak sú ľudia zvyknutí na akúkoľvek teplotu, je pre bicyklovanie dobrá. Samozrejme, z pohľadu zimnej údržby sú najhoršie teploty okolo nuly, teda mínus dva, plus tri, mínus tri, plus dva stupne – najprv sneh, potom voda, mrzne, topí sa, mrzne a topí sa.

Ako mínusové teploty ovplyvňujú počet cyklistov?
V Oulu máme niekoľko automatických sčítačov cyklistov a z týchto dát, v kombinácií s dátami o počasí, môžeme vidieť že teplota samotná nemá absolútne žiaden efekt na počet cyklistov, až kým sa nedostane do – 20 až – 30 °C. A aj vtedy je pokles minimálny, okolo 10 až 15 %. Takže to nie je o teplote, minimálne v našom meste nie – to znamená, že to musí byť o kvalite infraštruktúry a kvalite zimnej údržby.

Aj v zime to na bicykli ide elegantne a so štýlom. Foto: Pekka Tahkola

Sú nejaké odporúčania pre navrhovanie cyklistickej infraštruktúry vhodnej pre zimnú údržbu?
Existujú dva prístupy – buďto navrhneš infraštruktúru tak, aby sa hodila k strojom, ktoré budeš používať, alebo naopak prispôsobíš stroje infraštruktúre. Obe možnosti sú reálne. Keď už máš stroje, ktoré používaš na údržbu ciest, niekedy môžu byť príliš veľké a cykloinfraštruktúra je pre ne príliš úzka. V Oulu je každá cyklotrasa aspoň 3 metre široká, takže sa tam zmestí v podstate akýkoľvek stroj, a to robí zimnú údržbu jednoduchšou. Ale je fakt, väčšinou ide o cestičky zdieľané s chodcami, čo nemusí byť nutne dobré. Záleží od konkrétneho miesta.

V husto zastavaných mestách je toto veľmi často nemožné a je nutné používať menšie stroje. Napríklad v Kodani používajú skvelé maličké traktory s pluhmi, kefami či metlami. Takže vždy sa dá rozhodnúť, ktorý prístup si mesto vyberie, ale vždy treba dbať na to, aby bola infraštruktúra vhodná na zimnú údržbu – žiadne ostré hrany, žiadne prekážky v ceste, žiadne ostré zákruty. Ak padá veľa snehu, vždy je potrebné mať dostatočne veľký priestor, kam ho možno odhrnúť. Pokiaľ treba sneh odvážať, je to vždy dosť drahé, takže je lepšie, ak je naň miesto hneď pri cyklotrase. Ak už je nutné ho odvážať, treba to zas navrhnúť tak, aby bola vzdialenosť čo najmenšia.

Čo je pri navrhovaní cykloinfraštruktúry z tohto hľadiska to najdôležitejšie?
Pravdepodobne najdôležitejšia vec je odtok vody. Pretože v zime je na cyklotrasách hlavne veľa vody, nie len snehu, ten sa topí. A voda spôsobuje veľké problémy. Ak sa teplota dostane k nule, začne zamŕzať a či už je na cyklotrase voda, mokrý sneh či čľapkanica, je to značný problém. Na tmavom asfalte je tiež pri teplotách okolo nuly ťažko určiť, či sa pred tebou nachádza voda alebo poľadovica. A užívateľ infraštruktúry si potrebuje byť istý, že kvalita a šmykľavosť povrchu, na ktorom bicykluje, je konštantná, že na nej nie sú nijaké prekvapenia. Preto treba vodu alebo vlhký sneh z povrchu dostať.

Ďalším problémom je, že keď voda zostáva na povrchu, pomaly sa dostáva do štruktúry cesty – jednak štruktúru zmäkčuje a tá sa potom skôr deformuje, ale hlavne pri teplotách okolo nuly voda v štruktúre opakovane zväčšuje a zmenšuje svoj objem. A to je tá najsilnejšia sila ničiaca cesty.

Pokiaľ je infraštruktúra vyhovujúca, bicykel je celkom samozrejmá voľba pri ceste do práce hoci aj v januári. Foto: Pekka Tahkola

Máte tieto požiadavky zahrnuté aj vo vašich technických normách?
Áno, čiastočne. Máme napríklad aj rozdielne normy v závislosti od zemepisnej šírky, napríklad koľko miesta je potrebné vyhradiť na odhrnutý sneh. Tiež musí mať každý cyklochodník či cyklopruh potrebný sklon – stačí 2 až 3 % – aby voda odtekala preč. V našom meste tiež platí nariadenie, že sa nemôžu navrhovať otvorené jarky, namiesto nich sa používajú uzavreté kanály, ktoré sa podľa firiem zabezpečujúcich zimnú údržbu jednoduchšie udržia priepustné. Ja si tým úplne istý nie som, ale asi s tým majú viac skúseností.

No a musím podotknúť, že ani u nás v Oulu nie je odtok vody všade riešený dokonale – na väčšine miest to funguje dobre, ale sú miesta, kde to ideálne nie je a dalo by sa to opraviť veľmi jednoducho, vďaka veľkému priestoru, ktorý máme. Väčšinou sú okolo cyklochodníkov alebo medzi cyklochodníkom a cestou pásy zelene, ktoré slúžia na odkladanie snehu a mohli by slúžiť tiež na odtok vody.

Ako môžu zimu v mestách využiť mestskí plánovači či dopravní inžinieri?
Existuje napríklad výraz sneckdown, zložený zo slov snow and neckdown (zúženie cesty, tzv. slonie uši). Keď napadne sneh, dá sa celkom pekne vidieť, koľko miesta a kde autá naozaj potrebujú, ako sa pohybujú v križovatkách a ktoré miesta vôbec nie sú využité. Je možné pozorovať, ako veľa miesta sa dá ešte venovať chodcom či cyklistom. Napríklad na križovatkách je veľmi dôležité, aby bola vzdialenosť priechodov pre chodcov čo najkratšia.

Priechod Družstevná – Trnavská cesta v Bratislave pri strete dvoch jednosmerných ulíc. Nedotknutý sneh ukazuje rozsiahlu plochu, ktorá zbytočne predlžuje priechod o polovicu. Foto: Matúš Čupka, Sneh verzus bratislavské križovatky

Je vhodné pri zimnej údržbe používať soľ?
Ja soľ naozaj neznášam. A popravde aj jej alternatívy. Ale naše podmienky sú chladnejšie ako vaše, preto poúžívanie soli nie je tak potrebné a nie je ani dovolené, čo je podľa môjho názoru dobre, pretože soľ ničí všetko. Ničí prírodu, ničí infraštruktúru, ničí tvoj bicykel, tvoju reťaz, tvoje topánky, podzemnú vodu, všetko, dokonca aj domy. Tento rok som bol v Montreale, kde ročne použijú 140 000 ton soli, a väčšina z nej sa len spláchne do rieky. A táto rieka, ktorá mestom preteká, sa stala tak slanou, že ňou začali plávať morské tulene, mysliac si, že sú v mori. A to je pre ne naozaj nebezpečné, lebo ide o rieku so silným prúdom, kde sa salinita môže zmeniť z minúty na minútu, a v sladkej vode už neprežijú. Soľ sa tam potom dostáva všade, do domov, do oblečenia a známy mi hovoril, že ani tie najkvalitnejšie topánky mu nevydržia dlhšie ako jednu zimu. Tak si predstavte, ako trpí príroda.

Aké sú alternatívy?
V teplotách, ktoré máte vy, väčšinou povedzme okolo 5 stupňov a občas pod nulou, je ťažké používať náš prístup, ktorý spočíva len v odhŕňaní a vytváraní pevnej vrstvy snehu.

V prvom rade, namiesto klasickej kamennej soli je vhodnejšie použiť veľmi slanú vodu. Stačí tak použiť menej soli, zhruba 25 %, a keď sa strieka na povrch cyklochodníku, pôsobí rovnomernejšie a okamžite. Keď sa použije kamenná soľ, musí byť najprv rozdrvená, čo nie je problém na cestách pre autá, ale bicykle nie sú vždy dostatočne ťažké na to, aby ju rozdrvili. A keď máš trochu soli tu a trochu tam, dôsledkom je nekonzistentný povrch na cyklotrase. Na kúsku je to suché, na kúsku mokré, na kúsku zamrznuté, a nakoniec máš na pár metroch dvesto rôznych povrchov.

Namiesto soli je tiež možné používať iné chemikálie, viac či menej šetrnejšie k životnému prostrediu, no tiež drahšie. Napríklad zlúčeniny draslíku či rôzne iné chloridy. Je zopár ukážok, že fungujú, experimentuje sa nimi dosť vo Fínsku, vo Švédsku či v Dánsku a niektoré sú naozaj dobré.

Časť verejnosti u nás možno považuje zimnú údržbu cyklotrás za zbytočné vysoké výdavky. Ako sa na to pozerá u vás?
V prvom rade, ani u nás v Oulu nie je zimná údržba cyklotrás dokonalá. Až 77 % obyvateľov používa bicykel aspoň niekedy, takže len 23 % ľudí nebicykluje vôbec. Napriek tomu, v zime u nás bicykluje menej ľudí, len 42 %, takže ľudia zjavne majú nejaký dôvod, prečo prestanú bicyklovať. Možno je to preto, že sa sem prisťahovali z mesta, kde to nebolo bežné, takže to ani neskúsili. Druhá možnosť je, že majú nejakú zlú skúsenosť, napríklad spadli, lebo zimná údržba nebola dostatočná.

Ak sa opýtame verejnosti, berúc ohľad na tieto čísla, väčšina chce lepšiu zimnú údržbu cyklotrás a súhlasila by s tým, aby do nej mesto investovalo viac. Nemyslím si, že by k tomuto vôbec existovala zo strany verejnosti nejaká opozícia. Povedal by som skôr, že problém sa nachádza niekde na mestských úradoch a u mestských poslancov. Tí si niekedy myslia, že je to drahé. Zabúdajú ale na to, že zimná údržba cyklotrás a chodníkov je investícia, nie výdavok. Vieme o všetkých zdravotných a ďalších benefitoch bicyklovania, o tom snáď nemusím hovoriť, každý ich pozná. Každé euro, ktoré investujete do zimnej údržby, sa vám mnohonásobne vráti, napríklad na ušetrených nákladoch na zdravotnú starostlivosť.

Zvyčajný obraz fínskych zimných ulíc. Foto: Pekka Tahkola

V Oulu práve prechádzate na nový model obstarávania zimnej údržby cyklotrás. Vieš nám ho opísať?
Veľmi rád. V našom meste máme 865 kilometrov cyklotrás. To je mimochodom občas až príliš veľa, oddelená cykloinfraštruktúra je aj tam, kde nie je potrebná. Údržba stojí peniaze a niekedy nemá zmysel udržovať cesty s nízkou premávkou a cyklochodníky dokonale čisté osobitne – ak ich spojíme, výsledná kvalita zimnej údržby je vyššia.

Každopádne, z tejto 865-kilometrovej siete sme vybrali 150 kilometrov najdôležitejších cyklotrás a tieto cyklotrasy od 1. októbra patria pod nový zmluvný model, kde sa jedna firma stará o celú túto hlavnú sieť, namiesto tradičného modelu, kedy bolo mesto rozdelené na 14 rôznych území, ktoré si rozdelilo 8 firiem. Takže keď predtým človek bicykloval z bodu A do bodu B, či už 5 alebo 10 kilometrov, prechádzal mnohými hranicami týchto území. A keď prechádza túto hranicu, môže sa stať, že kvalita zimnej údržby, kvalita povrchu, je rozdielna. Môže sa stať, že prvá firma spravila svoju prácu výborne a ďalších 5 kilometrov je kvalita hrozná. A ako som už spomínal, kvalita údržby by mala byť konštantná, aby ľudia  mohli počítať s tým, že cyklocesta je dobre udržiavaná. Keď sú tieto hlavné cyklotrasy, ktoré by inak prechádzali piatimi či ôsmymi územiami, udržiavané jednou firmou, povrch celej cyklotrasy je omnoho homogénnejší.

Ďalšou, ešte dôležitejšou zmenou je, že výška finančnej odmeny, ktorú vysúťažená firma dostane, je založená na spokojnosti obyvateľov. Minulý rok sme mali niekoľko tzv. agentov, ktorí sledovali a hodnotili kvalitu zimnej údržby. Tieto údaje po spracovaní tvoria základ pre nasledujúci rok. Teda ak napríklad zostane spokojnosť užívateľov cyklotrás na rovnakej úrovni ako minulý rok, firma dostane svoje peniaze, ale bez bonusov. No čím vyššia je spokojnosť, tým viac bonusov firma dostane.

Aké percento sumy teda môžu tvoriť bonusy?
Pod týmto modelom máme 150 kilometrov cyklotrás a ročné náklady na údržbu sú okolo 200 – 250 tisíc eur, čo je podľa mňa celkom lacné. Konkurencia je pri tomto obrovská, takže firmy musia ísť s cenou dole a ich marže sú naozaj nízke. Pri takýchto nízkych maržiach maximálna výška bonusov zhruba zdvojnásobí zisk firmy. Podľa môjho názoru je výška bonusov stále príliš nízka, ale je to len začiatok. Nepodarilo sa nám zatiaľ dosiahnuť väčšie percento, ale ak sa tento model osvedčí, v budúcich rokoch to môže byť viac.

Počítate aj so sankciami v opačnom prípade?
Ak sú porušené podmienky zmluvy, ak firma nerobí svoju prácu, dala falošné sľuby a podobne, v závislosti na závažnosti porušenia to môžu byť nízke či vyššie sankcie alebo ukončenie kontraktu. Tým sa dostávame k ďalšej zmene v tomto novom modeli – zvykom býva, že mesto, ktoré si objednáva službu, vyhodnocuje firmy, ktoré sa zúčastnia súťaže. Vždy sa vyskytne nejaký nesúhlas a nespokojnosť s vyhodnocovaním, čo občas skončí aj na súde. Ale v tomto modeli si firmy samy udeľujú body sľubmi, že urobia toto či tamto. Sľúbiť môžu koľko len chcú – samozrejme máme minimum, ale nie maximum. A keď si spoločnosť dáva v súťaži body sama, jednoducho sa nemôže sťažovať, že je súťaž neférová, a vďaka tomu prebieha celý proces tendra omnoho rýchlejšie. Podobný model už bol testovaný v iných oblastiach, tak veríme, že sa osvedčí aj tu.

Zábery zo zimnej údržby v meste Oulu, len 170 kilometrov od polárneho kruhu, natočené o tretej v noci. Údržba sa v prípade sneženia musí vykonávať aj v noci, aby boli do siedmej ráno cyklotrasy v perfektnom stave. Video: Pekka Tahkola

Minulý rok si navštívil Bratislavu. Aké boli tvoje dojmy?
Veľmi sa mi páči stará časť mesta a páčia sa mi niektoré naozaj dobré úseky cykloinfraštruktúry. Ale pôsobí to tak, že práce ešte len začali, a tak tieto úseky nie sú pospájané. A ak mám byť úprimný, niektoré úseky sú naopak naozaj strašné. No najhoršou vecou na Bratislave je podľa mňa divoké parkovanie. Auto môžeš zaparkovať v podstate hocikde a nikto to nerieši. Používať verejný priestor ako odkladisko kovových škatúľ mi nedáva zmysel. To bolo niečo hrozné.

Čo by si vedel odporučiť Bratislave alebo podobným mestám, ktoré majú len málo skúseností so zimnou údržbou cyklotrás?
Úprimne, veľmi rád by som to k vám do mesta prišiel konzultovať, to môžem odporučiť (smiech). Páči sa mi napríklad mesto Almetyevsk, ktoré sa chcelo stať Kodaňou Ruska. No rozumeli, že tomu nerozumejú, a preto sa pýtali ľudí, čo tomu rozumejú. Teraz tou Kodaňou naozaj sú. Za nejaké dva roky majú v 150-tisícovom meste už okolo 200 kilometrov cyklotrás, navrhnutých podľa kodaňských štandardov od Copenhagenize.

Okrem iného si viceprezidentom Winter Cycling Federation – čomu sa toto združenie venuje?
Našim mottom je zimné bicyklovanie pre všetkých a našim cieľom je spraviť našu federáciu nepotrebnou. V ideálnom svete by sme existovať nemuseli. Pre veľa ľudí je ale zimné bicyklovanie nejaký mýtus, utópia, či pre niektorých dokonca dystópia (smiech). Pre nás v Oulu je bicyklovanie v zime niečo úplne normálne, čo robia všetci, vrátane 90-ročných babičiek. Ale v mnohých miestach na to potrebuješ dvojtisícový fatbike so zimnými pneumatikami, helmu a reflexnú vestu, a vyzeráš ako niečo medzi vianočným stromčekom a semaforom, len aby si mohol vyjsť v zime von na bicykli, čo podľa mňa nie je normálne. Ak to preferuješ, je to v poriadku, ale nemalo by to byť nutnosťou. Mestá by mali vyzerať tak, aby sa v nich mohli dvoj-, troj- či štvorročné deti bezpečne bicyklovať, bez ohľadu na ročné obdobie či počasie. Na to je treba mať spoľahlivú infraštruktúru a zimnú údržbu, a o to sa snažíme. Jedna z aktivít, ktorými to docieľujeme, je každoročný Winter Cycling Congress. Jeho 6. ročník sa bude konať 8. – 11. februára 2018 v Moskve a rád by som všetkých pozval vypočuť si rôznych expertov, aktivistov, inžinierov či politikov a stretnúť ľudí z celého sveta, ktorých zaujíma zimné bicyklovanie.

Ako vnímaš tému klimatickej zmeny? Stretávaš sa s ňou v spojitosti so zimnou údržbou?
Áno, môžem povedať, že spôsobuje problémy väčšine severských miest. Zvyšuje sa množstvo dažďa, znižuje sa množstvo snehu, kolísanie teplôt v zime rastie, a to tvorí problémy aj pre zimnú údržbu. Napríklad naša metóda utlačeného snehu už nie je taká použiteľná ako zvykla byť, najmä na začiatku zimy. Tento december či január sme mali až 16 dní v mesiaci teplotu nad nulou, a to je pre nás niečo celkom nové. Boli sme zvyknutí na to, že teplota padla pod nulu niekedy v októbri či novembri a ostala tam takmer pol roka, a boli to krásne biele, chladné zimy, bez dažďa a bez ľadu. No zimy sa žiaľ menia. A tak sa aj my musíme učiť novým metódam zimnej údržby, viac podobným tým, ktoré by ste mali používať na Slovensku. Zimy sa stávajú vlhkejšími a už som spomínal, aké robí voda problémy, preto na to musíme reagovať.

Zimná idylka. Foto: Pekka Tahkola

Celý čas sa rozprávame o problémoch spojených so zimou v mestách. Čo dobré si ale môžeme zo zimy vziať?
V prvom rade, sneh je nádherný. Najmä, keď ho nezničíš soľou (smiech). Ľudia prestali oceňovať zimu. Mám pocit že na mnohých miestach sveta sa zima stala démonizovanou – je to niečo hrozné, mokré, tmavé, škaredé, špinavé a studené, treba len zostať v svojom teplom aute, iba to nejak prežiť, v ideálnom prípade ju celú prespať ako medveď. Ale nemusí to tak byť, a je to aj o prístupe miest. Stačí sa pozerať na parky pokryté bielym snehom, sánkujúce sa deti, korčuľujúce sa páriky, existuje milión zimných aktivít. V Edmontone napríklad v zime vytvorili ľadovú dráhu, spájajúcu centrum mesta s obytnými aj rekreačnými oblasťami, po ktorej sa dalo naozaj prepravovať do práce či len za oddychom na korčuliach. Je to úžasný nápad. Toto je cesta, nie utekanie pred zimou. Som si takmer istý, že aj na Slovensku si naša generácia v detskom veku užívala zimu. Chceli sme stavať snehuliakov, guľovať sa a podobne, no tento prístup sa zmenil. A aj keď už máme menej zasnežených dní – užívajme si ich!

Ako sa dá toto nastavenie u ľudí zmeniť?
Pred pár dňami sme sa stretli na 10. výročí Tampereen polkupyöräilijät, miestnej cykloaktivistickej organizácie v meste Tampere. Bol som jedným zo zakladajúcich členov a jedna z našich prvých akcií v úplných začiatkoch bolo otvorenie zimnej cyklistickej sezóny. Chceli sme aby to bolo vnímané pozitívne, oslavovali sme príchod zimy, namiesto ukončovania cyklistickej sezóny, ako som to už niekde videl. Bol to skvelý úspech, pridala sa k nám vtedy kopa nových členov, ľudia si to užili a malo to slušné pokrytie v médiách. A jeden príklad aj z Ruska – v Moskve organizujú Winter Cycling Parade a tento rok bolo zrovna vtedy – 27 °C. Mesto organizátorom oficiálne odporučilo zrušiť akciu, no tá sa napriek tomu konala a zúčastnilo sa vyše 500 cyklistov. Dá sa to.

Pridaj komentár