Počiatky jaywalkingu sprevádzala veľká zahanbujúca kampaň

Tento článok bol preložený z http://paleofuture.gizmodo.com/the-invention-of-jaywalking-was-a-massive-shaming-campa-858926923 Týmto by sme sa chceli poďakovať autorovi za povolenie uverejniť slovensku verziu na našom portáli. Dobrá práca Matt Novak.

Nedisciplinované prechádzania cez cestu alebo z angličtiny prevzaté slovo jaywalking bol nepoznaný pojem, až pokiaľ autá nezačali brázdiť ulice. Ak mal človek predtým chuť prejsť cez cestu, tak prešiel, a nikomu nezáležalo na tom ako a kde. Ale začiatkom 20. storočia, po vzostupe automobilov, nastal pre ľudí nový, dosiaľ nepoznaný problém. Zatiaľ čo mediánové obmedzenie rýchlosti v amerických mestách v roku 1906 bolo nastavené na 10 míľ za hodinu, tempo amerických ulíc sa čoskoro zrýchlilo natoľko, že ľudia, čo chceli prejsť krížom cez cestu, boli odrazu vystavení riziku zranenia. Kvôli tomu začali mestá v Amerike regulovať chodcov, kde a kedy môžu cestu prechádzať.
Nižšie na obrázku môžete vidieť slabé čiary vyznačujúce priechod pre chodcov na ulici z obdobia okolo roku 1917 v Detroite.

Aj napriek zjavnému smrteľnému nebezpečenstvu boli tieto nariadenia úplne ignorované, až pokiaľ motoristi a polícia nezačali používať oveľa silnejšiu zbraň ako právo, a to zosmiešňovanie. Peter D. Norton sa venoval tejto téme v jeho článku z roku 2007 „Uličný rivaly: Jaywalking a vek motorov v uliciach“ alebo akú veľkú úlohu zohralo zosmiešňovanie a ako spoločenský nátlak ovplyvnil správanie chodcov – správanie, ktoré sa muselo časom zmeniť. Zákony by mohli pomôcť regulovať chodcov, ale keď bolo v uliciach príliš málo policajtov na príliš veľa občanov, musela existovať radikálna zmena v zmýšľaní verejnosti, najmä ak bol daný zákon považovaný za príliš radikálny na svoju dobu. Napríklad aj zákon, ktorý by obmedzil človeku niečo tak základné ako je prechod cez ulicu.

Norton vysvetľuje: „Predtým ako mohli byť ulice v mestách zrekonštruované a prispôsobené pre motorové vozidlá, museli byť ulice najskôr „zrekonštruované“ spoločensky a verejne a to v zmysle modernej dopravnej infraštruktúry.“ Spoločenská rekonštrukcia znamenala zmenu v zmýšľaní verejnosti, bolo treba nanovo definovať komu patrí ulica, a že je na mieste robiť si žarty z tých, ktorí sú vnímaní ako nežiaduci. Tento výsmech sa objavoval v novinových komentároch, v slovných konfrontáciách medzi motoristami a chodcami v uliciach, v amerických triedach, ale aj prostredníctvom verejného hanobenia zo strany policajtov a ďalších úradníkov.

Slovo „jaywalker“ sa objavilo v Americkom slovníku až v roku 1924, pričom začiatok používania tohto slova sa datuje ešte skôr, a to k prvej dekáde 20. storočia. Jaywalker alebo neopatrný či nedisciplinovaný chodec pochádza z hanlivého termínu „jay“, ktorý označoval na začiatku 20. storočia burana pochádzajúceho z vidieckej komunity, čiže človeka žijúceho mimo mesta. Norton ďalej uvádza, že „jaywalker“ bol niekto, kto nevedel, ako sa správať v meste. S ľudmi, ktorí nevedeli prejsť cez ulicu podľa novozavedených pravidiel, bolo treba zaobchádzať ako s nemehlami, ktorí nechápu, ako moderné mesto funguje. Automobil bolo svetlo budúcnosti a neopatrný chodec zasa jeho najväčšou hrozbou. Celoštátna kampaň na zosmiešnenie a zahanbenie nedisciplinovaných chodcov mala mnoho rôznych foriem. San Francisco sa snažilo „vzdelávať“ občanov o jaywalkeroch pomocou takpovediac verejného divadla. Norton ďalej vysvetľuje:

V bezpečnostnej kampani v San Franciscu v roku 1920 boli chodci ako terč verejného výsmechu ťahaní do zinscenovaných súdnych siení a davy divákov sledovali, ako im je prednášané o nebezpečenstve „jaywalkingu“. Hlavnou myšlienkou bolo „žartovným spôsobom dosiahnuť, aby sa ľudia začali sami starať o svoje bezpečie“, hoci veľa obhajcov isto neocenilo tento žart.

Norton ďalej uvádza, že skauti tiež dostali inštrukcie pre verejné kritizovanie jaywalkerov po celých USA.

Príkladom je bezpečnostný týždeň v Grand Rapids, Michigan v roku 1921, kedy bezpečnostná rada poverila skautov vydávať karty nedisciplinovaným chodcom a poučiť ich o „jaywalkingu.“ Ako odôvodnenie oklieštenia obvyklých práv chodcov karty uvádzali, že skracovanie ciest bolo prípustné, keď bola doprava zložená z kočov ťahanými koňmi, ale že „dnes“ je to nebezpečné a podmienky sa zmenili! Miestne noviny v tom čase napísali: „Ľudia, ktorí predtým nevedeli, čo znamená jaywalking, sa naučili význam tohto slova.“

V polovici 20. rokov 20. storočia sa deti na školách v celých USA vzdelávali o jaywalkingu. Tu bola tiež hanba zbraňou voľby. Norton opisuje príklad verejného hanobenia v Michigane:

„1300 školopovinných detí sa zhromaždilo v Detroite v roku 1925, aby boli svedkami verejného súdu dvanásťročného dieťaťa obvineného z „jaywalkingu.“ Študentská porota odsúdila obžalovaného a trestom bola celotýždenná služba umývania školských tabúľ.“

Ďalší človek, ktorý videl silu vo verejnom výsmechu a aj k udržiavaniu disciplíny chodcov bol muž menom E. B. Lefferts. Pôsobil pre automobilový klub v južnej Kalifornii a pomáhal samosprávam po celej krajine pochopiť, že zákony samy o sebe neudržia chodcov z cesty. Vo svojom prejave v roku 1927 v Chicagu Lefferts vysvetlil: „Zistili sme si, že pri kontrole dopravy musíme brať do úvahy skôr štúdium psychológie človeka, než k nej pristupovať výhradne ako k inžinierskemu problému.“ Ešte v tom istom roku Lefferts rozpracováva túto tému hlbšie: „Výsmech svojich spoluobčanov je oveľa účinnejší ako akékoľvek iné prostriedky, ktoré by mohli byť prijaté.“

Lefferts získal cenné skúsenosti v Los Angeles, kde bol výsmech spojený s novými zákonmi o jaywalkingu v 20. rokoch, aby sa ubezpečil, že verejnosť je dostatočne oboznámená. Polícia v Los Angeles používala na jaywalkerov píšťalky a hoci niektorí ľudia protestovali hlasno (a niekedy aj násilne), väčšina chodcov bola zahanbená a poslúchla. Po zaznení prenikavej píšťalky policajta sa drvivá väčšina ľudí „rozpačito uškrnula a utekala späť k obrubníku.“

Počas 20. rokov bolo vidieť nespočetne veľa vízií o budúcnosti, ktoré zahŕňali oddelenú prevádzku automobilov a chodcov. Futuristi ako Hugo Gernsback písali o mestách zajtrajška, ktoré často zahŕňali tri úrovne – podzemná úroveň bola pre osobné a nákladné automobily, prízemná časť pre chodcov a na úrovni strechy plachtili vzducholode po oblohe.

Ale motoristi v 20. rokoch uviazli v realite na zemi a cítili, že musia bojovať so zmenou postoja ľudí. Noviny a automobilové organizácie boli neskrývane nepriateľské voči chodcom, ktorí sa správali v uliciach miest bezohľadne. Prvého mája v roku 1924 Bakersfield Californian navrhli kampaň, ktorá naliehala na neprispôsobivých „chodcov – škodcov“. Tí by boli na vine, ak by akékoľvek auto utrpelo kvôli nim škodu:

Ak by „peší škodca” vstúpil do cesty blížiacemu sa automobilu; a ak by auto do chodcu narazilo, pričom by sa poškodilo, zodpovednosť za škodu mal niesť chodec.

Motorist, ktorí boli pohoršení tým, že by mali niesť vinu za nehodu medzi automobilom a chodcom, často využívali termín „jaywalker“ na zosmiešnenie chodcov. Chodci im to opätovali s pojmami ako „joy rider,“ Jay rider alebo dokonca „flivverboob.“ Ako poznáme z histórie, chodcom sa motorisov nikdy nepodarilo dobehnúť. Nariadenie pre jaywalkerov bolo desaťročia dlhotrvajúcou snahou ako udržať chodcov na chodníku. A fungovalo to.

Pred týždňom demonštranti, ktorí boli nahnevaní kvôli verdiktu v procese Georgea Zimmermana vyšli na diaľnicu č. 10. Bol to nepríjemný pohľad – ľudia voľne kráčali po hlavnej diaľnici smerujúcej do druhého najväčšieho mesta v krajine. Ale pre úplné pochopenie tejto hrozivej scény sa musíme vrátiť o jedno storočie späť a preskúmať rozpor medzi automobilom a chodcom na amerických cestách. Socializáciou sme sa naučili, že určité miesta predsa len nie sú vhodné pre chodcov, a keďže autá dnes brázdia cesty rýchlosťou 70 míľ za hodinu, káže nám to aj čistý zdravý rozum.